Keď som ešte študovala, varovali nás pred tzv. syndrómom vyhorenia. Učiteľom sa to vraj stáva často. Stratia iskru. Nehľadajú nič nové, len žijú z toho, čo sa kedysi naučili. Majú síce menej práce, ale na druhej strane sú ... ako to slušne povedať? Nezáživní. Nudní.
Nikdy som taká nechcela byť.
Mala som pocit, že ma učiteľovanie baví natoľko, že mne sa to stať nemôže. Ja predsa vždy budem hľadať cestu, ako sa zlepšiť, ako priniesť na hodiny niečo nové, ako študentov zaujať, ako vychádzať v ústrety ich potrebám a potrebám dnešnej doby, ...
A predsa sa mi to stalo.
Zisťujem, že čoraz častejšie ma chytá pocit akejsi beznádeje. Pocit, že už nič nové nemôžem priniesť. Že som dobehla do cieľa aj napriek tomu, že som nič významné v živote nedosiahla.
A pritom som toho chcela toľko urobiť, vymyslieť, zrealizovať.
Najviac ma na tom trápi asi skutočnosť, že ten pocit ničoty v takýchto chvíľach cítim v celom svojom živote, nielen v práci. Prídem domov a zrazu neviem nájsť nič, do čoho by som sa pustila. A to aj napriek tomu, že viem, že je toho tak veľa, čo treba urobiť.
Ako je možné, že človek v mojom veku sa cíti akoby už bol na dôchodku a celý jeho život bol len akési čakanie na niečo? Ako je možné, že okolo seba vidím ľudí, ktorí sú plní života, dokonca aj v dôchodcovskom veku? Ako je možné, že ...?
Niekedy si myslím, že mi už niet pomoci, že si budem musieť nájsť inú prácu, niečo nové, čo ma opäť naplní. Aj napriek tomu, že byť učiteľkou bol vždy môj sen a mala som pocit, že som na to bola predurčená, zvažujem možnosť, že to už robiť nebudem.
Vtedy do môjho života zvyčajne zasiahne niečo, čo to zmení. Čo zmení môj pohľad na svet. Čo ma opäť naplní optimizmom. Čo mi dodá inšpiráciu.
Posledne to bola konferencia. Sedela som v sále plnej učiteľov z rôznych typov škôl a z rôznych kútov Slovenska a zrazu som to opäť cítila. Život. Nádej. Chuť pustiť sa do niečoho nového. Inšpiráciu.
Celú cestu domov som strávila premýšľaním nad podnetmi, ktoré som za tie dva dni načerpala. Vedela som, že veľa z tých vecí, ktoré sa mi preháňali hlavou, sa nikdy nesplní, ale aj tak mi aspoň na pár hodín dali pocítiť, že opäť žijem. Opäť som bola tou starou Mimou plnou optimizmu a viery v lepší svet. Opäť som premýšľala o projektoch, ktoré by som raz chcela zrealizovať. Opäť som cítila, že byť učiteľkou je to, čo ma napĺňa a pre čo sa oplatí ráno vstať s úsmevom na tvári a pustiť sa znova do práce...