Niečo pred ôsmou sme zaparkovali pred domom manželových rodičov a jeho malý brat nás už vítal. Ako inak, s puškou v ruke. Samozrejme, drevenou. Vo svojich ôsmich rokoch je naozaj typickým výmyselníkom a hry na policajta a podobné profesie sú na dennom poriadku. Najmä cez prázdniny, kedy je voľného času habadej.
Po úvodnom prekvapení, že sme prišli (chodíme síce pravidelne, ale aj tak sa vždy teší, akoby sme sa nevideli celé mesiace) nasledovala tak trochu očakávaná hláška:
„A zahráme si spolu futbal! Nemusím sa učiť, lebo máme prázdniny, tak sa môžeme hrať."
Ako každé dieťa v jeho veku bol nadšený faktom, že cez prázdniny nemusí robiť domáce úlohy, ale môže sa od rána do večera hrať alebo robiť, čo mu napadne. Počas školského roka sa naše víkendové návštevy často spájali s učením. Ako učiteľka som sa toho rada ujala a spoločne sme čítali, počítali príklady, písali úlohy zo slovenčiny a učili sa prvouku. Celkom som si zvykla vždy sa ho spýtať, čo má na úlohu a o chvíľku sme už sedeli za stolom nad učebnicami. Bavilo ma to, lebo mi „normálne učiteľovanie" stále viac chýba.
Ale sú prázdniny a teda sa učiť nemusí. Ako každý chlapec, aj on zbožňuje futbal, hlavne ak sa môže hrať so svojím „veľkým" bratom.
Brala som jeho futbalový plán v pohode, myslela som, že sa rozpráva s mojím manželom. Ihneď ma však vyviedol z omylu.
„Mima, však si so mnou zahráš futbal. Musíš ešte veľa trénovať, aby si to vedela hrať. Zahráme si, dobre?"
Diplomatická odpoveď „ešte uvidíme" sa neujala, lebo vzápätí zisťoval, čo sa teda chystám cez víkend robiť, keď nechcem hrať futbal.
„Oddychovať."
Zadíval sa na mňa, chvíľku rozmýšľal, potom sa mu v očiach objavil chápavý a trošku súcitný pohľad, keď ma nakoniec odzbrojil vetou, ktorú som z jeho úst nečakala: „Tak sa budeme spolu učiť. Môžeš mi dať nejaké príklady, ak chceš."
Taký malý a už ma má celú prečítanú. Moje povolanie sa zjavne prejavuje v akejkoľvek situácii, nielen v práci. A ešte aj osemročný chlapec si to všimol.
