reklama

Kto nemá v hlave, má v pätách

Na druhý stupeň základnej školy som nastúpila v meste, nie v blízkej dedine ako veľká časť mojich bývalých spolužiakov. Dostala som sa totiž do matematickej triedy, čo vo mne vzbudzovalo určitú hrdosť na samú seba, chvíľami hraničiacu až s pýchou, čo by som si ale v tom čase nikdy nepriznala. Nešlo o to, že by som sa tam dostala nejakým zázrakom alebo vďaka protekcii. Práve naopak, bola som tam právom. Ešte aj teraz, s odstupom času, som o tom presvedčená, pretože ako jedna z mála som na otázku, ktorý predmet mám najradšej, odpovedala jednoznačne: matika. Najmä slovné úlohy. Miesto v matematickej triede bolo pre mňa akousi povinnosťou, ktorú som si veľmi rada splnila. Tešila som sa na to, že budeme mať viac hodín matiky (ostatné prírodovedné predmety ma až tak nelákali) a vychutnávala som si pocit, že nebudem chodiť od nejakej obyčajnej triedy, ale do „matematickej".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Dnes je na školách plno špecificky zameraných tried - matematická, informatická, jazyková a neviem aká ešte. Vtedy boli v celom meste a blízkom okolí možno dve alebo tri. Byť v jednej z nich jednoznačne bola výsada.

Jediným malým negatívom snáď bolo to, že som tam takmer nikoho nepoznala. Moja samotárska duša dostala v septembri riadne zabrať, najmä keď sme sa hneď na začiatku roka vybrali do školy v prírode. Veľa si z toho nepamätám, len z rozprávania viem, že som takmer celý pobyt preplakala, lebo som nemohla byť doma.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom sa to nejako utriaslo a v škole bolo fajn. Až na jedného učiteľa. Bol postrachom celej školy. Už keď som nastúpila, bol to starý pán, ktorý mal dôchodkový vek a počas celých štyroch rokov sme márne dúfali, že sa do dôchodku naozaj aj poberie.

V podstate ani nebol zlý. Rozhodne však vzbudzoval rešpekt a najmä u mladších žiakov aj strach. Pamätám si, ako sme chodili na obedy. Vždy sme si museli vystáť dlhý rad v jedálni a potom sa čo najrýchlejšie najesť, aby sme stihli autobus. Odkedy sa pamätám, jedenie mi trvalo dlhšie než ostatným a, čo bolo horšie, na rozdiel od mamkinej kuchyne, jedlá v školskej jedálni mi zväčša nechutili. Tak sa stávalo, že som často odnášala na tanieri nedojedené zvyšky, čo sa učiteľom, ktorí mali v jedálni dozor, ani trochu nepáčilo. Všetci ma však maximálne napomenuli, ale nechali ma ísť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem neho. Keď videl, že jedlo odnášam, vrátil ma k stolu a povedal, že nemôžem odísť, kým všetko nezjem. Samozrejme, po takej hrozbe mi chutilo ešte menej, ale bála som sa ho dosť na to, aby som to s premáhaním zjedla. Väčšinou. Niekedy, keď to naozaj nešlo, a mala som trošku šťastia, podarilo sa mi poza jeho chrbát dostať k okienku a čo najrýchlejšie upaľovať preč. Ešte aj na výške som sa vyhýbala školskej jedálni, lebo spomienky na neho mi spoľahlivo znechucovali aj jedlo, ktoré som inak mala rada.

Hoci nás neučil žiadny predmet, občas sa stalo, že nám prišiel zastupovať. V ten deň sme s ním mali myslím dejepis. Bolo to prvého apríla a ôsmaci vymysleli žartík - poslali nás do svojej triedy a oni sa usadili v našej. Mala to byť sranda, lebo učitelia nemali ani tušenia, ktorá trieda sa s ktorou vymenila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sa dalo čakať, on to ako srandu ani náhodou nezobral. Kým nás konečne našiel, bol pekne nazúrený, až sme sa všetci báli, ako budú lietať päťky alebo aj niečo horšie.

Najhoršie na celej situácii bolo to, že som v tom týždni bola týždenníčka. Okrem iného bolo mojou povinnosťou postarať sa o to, aby sme mali triednu knihu a katalóg. Pri tých výmenách som na to nejako pozabudla a on, keď zistil, že nemá kam zapísať hodinu, poriadne vypenil a neodniesol si to nikto iný ako ja, týždenníčka.

Poslal ma teda do našej triedy a keď som už bola pri dverách, povedal vetu, ktorú si budem pamätať snáď do konca života: „Kto nemá v hlave, má v pätách." Tón jeho hlasu bol jednoznačný, jasná irónia. Spolužiaci sa smiali odušu a ja by som mu to v tej chvíli bola najradšej nejako vrátila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Isteže, zostalo len pri želaní, ale keď som sa vrátila do triedy, ledva som mu tú triednu knihu dokázala podať. Našťastie, viac poznámok nemal. Tá jedna veta mu stačila, aby si vylepšil náladu.

Mne však zostala spomienka navždy. Strašne sa ma to dotklo. Nešlo o to, že som chodila do vysnívanej matematickej triedy, ani o to, že som bola čistá jednotkárka. Nebolo to o pýche alebo namyslenosti. Bola som jednoducho dieťa, ktoré nebolo hlúpe a rozhodne za hlúpe ani nechcelo byť považované. Nebola som veľmi spoločenská, nemala som veľa kamarátov a nebola som ani krásna ako bábika. Jediné, čo som mala, čím som aspoň trošku vynikala, bol môj rozum a snaha učiť sa čo najviac a čo najlepšie.

A potom príde postrach školy a naznačuje, že som hlúpa, lebo neviem ustrážiť triednu knihu. Keby som sa na to dokázala pozrieť s odstupom, iste by som si povedala, že šlo o malichernosť. Ale ešte aj dnes cítim krivdu, ktorú som cítila vtedy. A hnev, ktorý sa ma zmocnil. A bezmocnosť, že som s tým nemohla nič urobiť.

Spomenula som si na to dnes večer, keď som hádam piaty krát prechádzala cez izbu. Smerovala som do kúpeľne dať si sprchu a za ten svet som sa tam nevedela dostať, lebo som stále niečo zabudla. A napadlo mi, že tie slová asi predsa len budú pravdivé aj v mojom prípade.

A uvedomila som si, že tým možno nemyslel nič zlé. Jednoducho to len povedal.

Nezmaže sa tým ten pocit z minulosti, ale možno sa to teraz trošku zahojí. Veď nakoniec, kto z nás je bez chyby?

Aj mne sa často podarí iných uraziť alebo sa ich nejako dotknúť. Potom to síce ľutujem, ale škoda sa už stala. A často si to možno ani neuvedomím a žijem si spokojne ďalej, hoci niekoho iného sa to možno dotklo.

Rada by som sa aspoň takto ospravedlnila všetkým, ktorým som vedome či nevedome ublížila. Viem, že mám ostrý jazyk a často si ho neustrážim. Čo na srdci, to na jazyku, v mojom prípade platí dokonale. Takže, prepáčte.

Venované spomienke na pána učiteľa, čo mi dal lekciu, ktorú som pochopila až teraz

Poznámka: Opísané udalosti môžu byť skreslené, keďže za objektívnosť svojej pamäte v detskom veku sa nemôžem zaručiť.

Miroslava Mesárošová

Miroslava Mesárošová

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

... som človek, ktorý má svoj vlastný názor a často sa oň chce podeliť aj s inými ... Zoznam autorových rubrík:  Zo života jednej učiteľkyEliJa a môj chlapMoje kuchárske pokusyMoje postrehyMojimi očamiLáska, život... a všetko ostatPoviedkySúkromnéVyznanieNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu